Descriere

Charakteristickou črtou Rakúska v 19. stor. bol obrovský hlad po hudbě, ktorý nebol samoúčelný, ale mál svoje výrazné společenské pozadie. Opatrenia metternichovského reakčného režimu, zamerané na upevnenie absolutistickej moci monarchu, vytvořili v krajině atmosféru napatého pokoja. V tejto situácii bola hudba jediným prostriedkom ludského dorozumievania,ktorý nebol vysta¬vený všemocnej a neúprosnej cenzuře císařských úradov.
A tak sa šfachtickými salónmi a meštianskymi domami, koncertnými a diva-detnými Sienami valil mohutný prúd hudby, ktorý každému Rakušanovi prinášal jeho podiel Fudského štastia a pohody, sprostredkovaný bezstarostnými a opti¬mizmus vyžarujúcimi hudobnými obrazmi. Tento prúd napájali svojou tvorbou celé plejády velkých i malých majstrov, píšúcich v tieni žehnajúceho objatia Haydna a Mozarta. Obraznosť a výrazová sila hudby viedenských skladatefov sa vyvíjala v úzkom styku s Pudovým divadlem, v ktorom malá hudba dóležitú úlohu. Tu sa skladatelia naučili jednoducho a účinné vyjadřovat rózne dramatické situácie, nálady a charaktery. Desiatky skladateiov róznej národnostnej i vzde-lanostnej proveniencie spájaii dovedná spoločné znaky ludovosti, prostoty a akejsi naivnej laskavosti, ktorá překlenula umělecké i společenské bariéry medzi zábavnou hudbou a ostatnými hudobnými žánrami. Inými slovami — bolo to obdo-bie „jedinej” hudby…
Bola to doba, ktorá otriasla nielen kráíovskými trónmi, ale aj dvorskou kul¬turou. Až do roku 1800 bol jej hlavným vyslancem menuet /spoločné dielo francúzskeho krála Ludovíta XIV. a skládáte Fa J.B. Lullyho/, ktorý po dobu jeden a pól storočia ovládal dvorné plesy a společenský život európskej šlachty. Nastupujúca trieda mešťanov převzala nejednu zložku aristokratického spósobu života /například domáce muzicírovanie/, no menuet s jeho vyumelkovanosťou, obradnosťou a prejemnenosťou nepřijala.
Roku 1786 zatancovali dva páry v rámci predstavenia hry Una cosa rara od Martina y Solera ve Viedni valčík, ktorý si rázem podmanil obecenstvo a napokon aj širokú veřejnost’. No čoskoro sa v radoch šlachty objavili kritické útoky proti novému tanců. Označovali ho za nemravný, lebo si vyžadoval těsné primknutie oboch partnerov. Cestu valčíka Európou lemovali početné zákazy. Rozhodujúci přelom však nastal po Viedenskom kongrese v rokoch 1814/15, ktorěho delegáti sa stali hlavnými propagátormi nového tanca. Valčíková móda zasiahla všetky vrstvy a podobné — ako ešte donedávna menuet — bola symbolem novej spoločenskej epochy, ktorej charakter určoval nový stav—buržoázia.
Forma valčíka sa stala príťažlivou pře mnohých skladatefov. Čoskoro sa stal základom lyrických klavírnych skladieb, ako aj koncertantných diel. Ako prvý přispěl do tohto vývoja bratislavský rodák Johann Nepomuk Hummel; jeho Tance pře Apollov palác, op. 31 z roku 1808 sú považované za prvé koncertně valčíky. Roku 1819 napísal německý skladatel Caři Maria voň Weber svoje klavírně rondo Vyzvanie do tanca, op. 65. Bolo komponované ako reťaz niekolkých valčíkov s krátkým úvodom a závěrem. Jeho formu převzali a dopracovali celé dynastie „valčíkových křálov” — Joseph Lanneř a muzikantský rod Straussovcov. Johann Strauss mladší rozšířil introdukciu na prekomponovanú orchestrálnu predohru a záverečnú kódu obohatil o reminiscencie na témy valčíkov zo strednej časti. Tým dal formě koncertného valčíka konečnú podobu.
Johann Strauss otec /1804 — 1849/ vyšiel zo slavného Lannerovho orchestra, v ktorom hrával od svojich 14 řokov. Po rokoch založil a vybudoval slavný 200—členný orchester, s ktořým precestoval rad európskych krajin. Se svojimi 500 skladbami — valčíkmi, pochodmi, polkami a zmesami melodií /potpourri/ bol na najlepšej cestě dobyt’ si svět, keby mu jeho triumfálnu cestu neskrížil najstarší z troch hudobne nadaných synov — Johann Strauss mladší /1825 —1899/. Syn Johann si roku 1844 založil malý orchester, kterým začal otca vytláčať z priazne viedenského obecenstva. V tomto tvrdom rytierskom súperení, v ktorom rozhodovali zbraně ako melodická nápaditost’, elegancia, sviežosť a podobné črty originálneho hudebného výrazu, došlo načas k „defbe světa”: synovi patřila Viedeň a otcovi všetko ostatné /včítane Bratislavy, Brna a Prahy/ … Neskór sa Johann II. dostal po stopách svojho otca do Ruska a Anglicka, kde očaril i velkých literátov svojej doby. Svojimi operetami nadviazal na klasickú viedenskú operetu, která bola dědičkou německého singspielu, a na francúzsku operetu, sformovanú Offenbachom. Napísal- dovedná 16 operiet, pričom predstavenie jeho nesmrtelného Netopiera 22. mája 1899 tvořilo rámec náhlého úmrtia tohto nekorunovaného 74—řečného kráfa valčíka.
Johann Strauss mladší napísal 150 valčíkov, ktoré sú tanečnými fantáziami, plnými ladnosti a sviežosti, ale aj ušfachtilej clivosti. leh vzletné melodie umožnili dávným i dnešným posluchačem vyjádřit’ prostredníctvom jediného tanečného pohybu plnu a nefalšovánu radosť zo života. V tomto zmysle ostanu navždy synonymem ušfachtilej zábavy…
Symfonický orchester Čs. rozhlasu v Bratislavě je najstarším symfonickým telesom na Slovensku — bol založený v r. 1928. Od svojho vzniku sa rozhodujú-cou mierou zúčastňuje na hudobnej časti rozhlasového vysielania. Pracovali s ním mnohí naši i zahraniční dirigenti a sólisti. V poslednom období sa SOČR výrazné přesadil na domácích i zahraničných koncertných pódiách ako těleso špičkovej medzinárodnej úrovně.

Švajčiarsky dirigent Otto Aebi /nar. 1923 v Burgdorfe při Berne/ absolvoval svoje hudobne studia na konzeřvatóriách v Berne, Ženeve a Bienne, kde sa věnoval hře na fagote, klarinete, klavíri i dirigovaniu. Už v mladých rokoch si ho podmanila valčíková hudba a tak sa rozhodo! pře ďalšie dirigentské studium vo Viedni v triede prof. Karla Pauspertla. Spolu s ním dirigoval v mnohých kraji¬nách jubilejně koncerty při příležitosti 100. výročia narodenia Johanna Straussa a dnes platí za jedného z najrenomovanejších znalcov epochy viedenského valčíka, i ked” sa jeho dirigentská aktivita ani zdaleka neobmedzuje iba na nu.

The 19th century Austria was characterized by an avidity for music that, rather than being self-contained, carried a pronounced social message. Measures adopted by the reactionary Metternich regime to strengthen the absolutist power of the monarch generated in the country the climate of a tense silence. Under such circumstances the music constituted the only means of communication, escaping from the almighty and merciless censorship of imperial authorities.
And thus the aristocratic salons and bourgeois mansions, concert and theatre houses were swept by a colossal wave of music that brought each Austrian his or her share of human happiness and good mood, conveyed through tha carefree and optimistic musical pictures. This current was fed by the creation of scores of great and lesser masters, writing in the shadow of a blessing embrace of Haydn and Mozart. The imaginai and expressional vigour of the music of Viennese composers was developing in a close contact with the popular theatre in which the music played a major role. Here the composers mastered the art of simply and efficiently expressing various dramatic situations, moods and characters.
Dozens of composers of ditterent naţional ana eaucauuimi uutn-giuunu UUIUL/HH-U the common elements of folk character, simplicity and a sort of naive kindliness that bridged the artistic and ocial barriers between the music for entertainment and other musical genres. In other words, that was the era of the „one” music…
Such was the era that undermined not only the royal thrones, but also the court culture. Up to 1800 the principal envoy of the latter was the minuet /a joint achievement of the French king Louis XIV and the composer J.B. Lully/ that reigned for one and a half century in the court balls and in the social life of European aristocracy. Although the ascending middle-class took over several components of the aristocratic way of life /including cultivation of music at home/, it did not adopt the minuet with its mannerism, ceremoniousness and preciosity.
In 1786, during the performance of the play Una cosa rara by Martin y Soler in Vienna, two couples danced the waltz that hâd instantly captivated the audience and ultimately also the public at large. But very soon afterwards the aristocracy started to voice criticai somments on the new dance. They called it immoral, as it required that the two partners hold closely each other. On its journey through Europe the waltz hâd been accompanied by numerous prohibi-tions. The decisive breakthrough, however, came after the Vienna Congress in 1814/15 , the delegates at which became the principal promoters of the new dance. The waltz fashion took up by storm al! the layers of society and similarly as not so long ago the minuet, it became the symbol of a new social era, the character of which was determined by the new estate — bourgeoisie.
The waltz form appealed to many composers. Not long after its appearance, it entered into the lyrical piano pieces as well as compositions of concerta cha¬racter. The first composer to contribuie to this development was the Bratislava born Johann Nepomuk Hummel; his Dances for Apollo’s Palace, Op. 31 /1808/ are considered to be the first two concerte waltzes. In 1819, the German composer Cari Măria von Weber wrote his piano rondo Invitation to the Dance, Op. 65. It was composed as a succession of several waltzes with a short introduction and conclusion. This form was adopted and developed by the entire dynasties of „waltz kings” — Joseph Lanner and the musicians’ family of Strausses. Johann Strauss the younger extended the introduction to an orchestral overture and :he final coda was enriched by reminiscences of waltz themes from the central part. The concerta waltz hâd thus received its final form.
Johann Strauss father /1804— 1849/ debuted in the noted Lanner’s orchestra, where he played since the age of 14 years. Later he founded and shaped the famous 200 member orchestra that travelled through a number of European countries. With his 500 compositions – waltzes, marches, polkas and medleys of tunes /potpourri/ nothing seemed to stand in his way to conquer the world, until his triumphant journey has not been crossed by the eldest of his three musically gifted sons – Johann Strauss the younger /1825 – 1899/. In 1844 the son Johann founded a small orchestra with which he started to push his father out of the favour of Viennese public. In this tough chivalrous contest where the arms were melodic invention, elegance, freshness and similar attributes of an original musical expression, it was decided about the „division of world”: the son reigning in Vienna, while the father everywhere else /including Bratislava, Brno and Prague/ …Later on, Johann II followed his father’s tracks to Russia and England where he fascinated the audience as well as great literary men of his time. With his operettas he continued in the tradition established by the classical Viennese operetta, offspring of the German singspiel and French ope-retta shaped by Offenbach. Altogether, he wrote 16 operettas, the performance of his immortal „Die Fledermaus” providing the setting for the sudden death of this 74 years old king of the waltz.
Johann Strauss the younger composed 150 waltzes — dance fantasies full of grace and freshness as well as noble melancholy. The buoyant melodies enab-led ţheir ancient listeners — the same as their present ones — to convey through a single dancing movement the fullbodied and genuine joy of living. In this respect, they willforever remain a synonym for refined entertainment…
The Bratislava Radio Symphony Orchestra is the oldest such orchestra in Slovakia. It was founded in 1928. Since its foundation it has been participating considerably in the programmes of our broadcasting stations. It has been directed by several conductors of world renown from home and abroad and has accompa¬nied many famed soloists. Recently the Radio Symphony Orchestra has achieved great successes at home and abroad as an ensemble of best world standards.
The Swiss conductor Otto Aebi /b. 1923 in Burgdorf near Bern/ obtained his musical education at the conservatories in Bern, Geneva and Bienne where he studied bassoon, clarinet, piano play and conducting. AIready in his young age he got under the speli of waltz music and he hâd therefore continued his study of conducting in Vienna under professor Karl Pauspertl. The two of them conducted a number of concerts given solemn at the occasion of the lOOth anniversary of Johann Strauss birthday and today Otto Aebi ranks among the most renowned connoisseurs of the Viennese waltz era, although his conducting activities are far from being restricted to this period.